Cestovateľská inšpirácia

Reč je o slovenskej umelkyni Eunike Rogers, ktorá žije v Amerike už od svojich 12 rokov a jej umelecké diela majú veľký úspech. A nie len to, je inovátorkou aj vo svojej maliarskej technike, pretože maľuje výhradne hlinou. A práve hlina je dôvodom, ktorý ju núti cestovať a presúvať sa po svete.

Americký start-up
Eunika sa pôvodne s rodičmi odsťahovala do Kanady, ibaže sa jej podarilo získať štipendium na tenis v štáte Mississippi, a tak bolo rozhodnuté. V USA začala študovať grafický dizajn a keramiku a to sa na 10 rokov stalo jej zamestnaním. Ako grafická dizajnérka však cítila, že to nie je to pravé:  „Väčšinu mojej práce som robila na počítači. Bolo to veľmi technické, niečo, čo si klient vopred objednal a nemala som takmer žiadnu šancu vyjadriť sa umelecky.“ Ďalších 10 rokov sa nieslo v znamení učiteľstva, keďže vyučovala grafický dizajn najprv na Community College a neskôr aj na University of Mississippi. Ale popri tom naďalej robila aj svoju umeleckú prácu a rôzne výskumy. „Robila som malé pokusy s maľovaním s hlinou. Boli to viac menej abstraktné veci. Skúšala som, či hlina bude držať na plátne…a držala. Ja som, samozrejme, nevedela čo a ako robiť, čo maľovať, tak som začala som s tým, čo som vedela najlepšie – maľovať samú seba.“ Eunika v poslednom ročníku univerzity spoznala svojho manžela Scotta a dlhých 20 rokov si spokojne nažívali v Memphise. Uplynulý rok však priniesol nečakané zmeny: „Scott stratil prácu a ja som tú moju na univerzite nechala, lebo som sa chcela venovať výhradne umeniu. Odrazu sme veľa premýšľali, veľa sme cestovali a skúšali. Ja som sa teraz vrátila z Telluride v Colorade, kde ma pozvali, aby som predstavila moju prácu a zotrvala tam dlhšie.
Z jedného mesiaca boli dva a cítim, že z tohto miesta niečo vyžaruje. Našla som tam podporu, ľudí, ktorí sa rozumejú umeniu a pre mňa aj veľa rôznej farebnej hliny a inšpirácie. Odchádzam tam za pár týždňov zdokonaliť môj výskum a so Scottom premýšľame, že sa tam na krátko odsťahujeme.“

Umenie ako životný štýl
Eunika má svoj originálny štýl nielen v tom, že ako prvá začala maľovať s hlinou. Maľuje totiž z fotografií, ktoré sama nafotila. „Moja maľba s hlinou je originálny proces. Robila som si aj výskum, a pokiaľ viem, som jediná, ktorá využíva túto techniku. Celý proces zdokonaľujem a budujem sama. Je to niečo medzi frescopainting a maľovanie vodovými farbami. Hlina veľmi rýchlo schne, ale keď je mokrá, len veľmi ťažko vidieť odtiene. Všetka mokrá hlina má tú istú farbu. Z tejto príčiny si musím dopredu navrhnúť, kde ktorá pôjde. Spraviť chybu je náročné, lebo hlina je na plátne a na papieri dobre usušená.“ A kde zháňa hlinu potrebnú na maľovanie? „Zbieram ju buď na mojich početných výletoch autom, alebo počas mojich peších túr. Hlinu mám hlavne z Mississippi, kde to všetko začalo, ale aj z Tennessee, Colorada, Utahu, Kalifornie, Kanady, zo Slovenska a z Talianska. Každý môj odtieň hliny má svoj špecifický názov, ktorý  zvyčajne súvisí s tým, kde som ju našla.“ Eunika sa venuje aj fotografii, ktorá s jej umením bezprostredne súvisí. Všetko to, čo maľuje, si predtým sama nafotila. Takto zbiera nápady a inšpirácie. Je to súčasť procesu jej tvorby.

Cestovanie za umením
Ako tvrdí Eunika, v jej prípade jedno bez druhého nemôže existovať. „Je to naozaj otázky hliny, ktorú si po cestách hľadám a zbieram jej jednotlivé odtiene. Každý odtieň má aj svoje vlastné pomenovanie, ako je to aj pri olejových farbách a jeho názov súvisí práve s tým, kde som ju našla. Tiež to závisí aj od mojej aktuálnej témy miesta, kde pôsobím. Napríklad, teraz v Colorade maľujem stromy (Aspen) a na celej maľbe používam hlinu, ktorú som tu vykopala. Alebo, keď som maľovala etiketu pre fľašu talianskeho vína, tak etiketa bola maľovaná hlinou, ktorá pochádzala z tohto vinohradu. Celkovo mi veľmi slúži moja “underlying” téma, ktorá sa nesie v znamení otázky “kde je môj dom/domov. Od detstva som veľa cestovala z miesta na miesto a pripadám si ako lastovička, ktorá si nazbiera hlinu, kde priletí, aby si postavila – v mojom prípade namaľovala niečo ako  ‘marker’ toho, kde som bola a čo som cítila. Moja práca je taký ‘timeline’ alebo visual sketchbook miest kde som bola fyzicky alebo duševne.

Amerika versus Európa
Amerika je oveľa otvorenejšia čo sa možností týka. Eunika sa však netají tým, že „to“ skúšala so svojím umením aj na rodnom Slovensku. „Niektoré galérie mi povedali, že oni reprezentujú iba Slovákov. Nebudem klamať, bolelo ma to. Keďže mi bolo povedané, že nie som úplne Slovenka, tak priznávam, že to isté cítim aj tu, že nie som ani úplne Američanka. Toto je jedna z tém, nad ktorými často premýšľam a často aj maľujem. Hľadám svoju zem. Veľakrát sa sama seba pýtam, kde je vlastne môj domov. Vďaka tomu, že veľa cestujem však nie som viazaná len k jednému miestu. Momentálne pracujem pre výstavu v Chicagu, ktorú volám „Migrations“. Ide o sériu vlastných portrétov, kde sa porovnávam s lastovičkou, „monarch butterfly a s „figurhead“ (pozn. redaktorky – socha, ktorá sa nachádzala na prednej časti lodí, aby ich symbolicky riadila na správne miesto). Všetky tieto symboly som už používala v mojich maľbách aj fotografiách, ale cítim, že na tom musím ešte pracovať. Je to súčasť mojej „self“ terapie, lebo momentálne naozaj netuším, kam kráčam, kam pôjdem, kde budem bývať. V mojom živote sa teraz dejú veľké zmeny a toto je ich reflexia. Pre mnohých Američanov je pobyt v Európe luxus. A priznávam, pre mňa tiež. Byť obkolesená históriou, umením, architektúrou a mať možnosť pomiešať to s kultúrou, rôznymi jazykmi a tradíciami, ktoré každá krajina udržiava – to my tu v Amerike nemáme.“

Veronika Nováková
Fotografie: Archív Euniky Rogers