Skutočnosť, ktorú som si začal užívať
V treťom pokračovaní mojich zápiskov z cesty do najväčšieho mesta Kentucky, ktorú som absolvoval v roku 2010, začínam na letisku Louisville International Airport, ktoré bolo v tom čase vyzdobené vo fialových farbách dostihového podujatia Breeders´ Cup (Pohár chovateľov).
Konečne som spočinul na letisku v Louisville, vzdialený 7835 kilometrov alebo 4868 míľ od domova. Priznám sa, že ak by som tam bol sám, bez akejkoľvek ľudskej podpory, bol by som mierne zmätený. Aj tak som však pociťoval zvýšenú nervozitu. O niekoľko minút som sa mal stretnúť so svojou sprievodkyňou Susan Dallasovou, ktorá pracovala v Louisville Convention & Visitors Bureau.
Už som spomínal, že počas našej emailovej komunikácie navrhla, že ma bude čakať na letisku. Susaninou úlohou bolo sprevádzať zahraničných novinárov počas ich návštevy Louisvilleu a predstaviť atraktívne oblasti tohto zaujímavého mesta. Priznám sa, že som stále tejto nečakanej možnosti nechcel uveriť, ale skutočne, keď som si vyzdvihol batožinu a prešiel do príletovej haly, Susan bola tam.
Po zvítaní sme sa presunuli na parkovisko k autu (napodiv nejazdila americkým automobilom, ale nemeckým Volkswagenom Jetta), odkiaľ sme si to nasmerovali na Barret Avenue, kde sa nachádzala reštaurácia Lynn´s Paradise Cafe. Dostal som totiž na výber. Buď Susan vyberie miesto, kde by sme sa na ceste do hotela, v ktorom som mal počas pobytu bývať, zastavili na večeru, alebo som mohol niečo vybrať ja. O Louisville som toho veľa nevedel, ale v „Louisville Visitors Guide“, ktorú som dostal pár dní pred mojím odchodom, som objavil zaujímavú reštauráciu. Bolo rozhodnuté – stavil som na Lynn´s Paradise Cafe.
Počas cesty z letiska som hltal pohľadom takmer každú drobnosť. Malé úhľadné domčeky stojace usporiadane pozdĺž ulíc, semafory na križovatkách umiestnené pre nás akosi nezvyčajne. V tom čase som si vôbec nedokázal predstaviť, že niekedy budem jazdiť autom po amerických uliciach a diaľniciach. Späť k semaforom. Neboli umiestnené pred križovatkou, ale až na jej druhej strane. Malo to však jednu veľkú výhodu. Ak ste so svojím autom zastavili tesne pred križovatkou, nemuseli ste sa nakláňať a pokrčený v čudnom uhle hľadieť cez čelné sklo, aby ste mali prehľad, kedy sa rozsvieti zelená.
Ako sme stáli na jednej z križovatiek, prefrčalo okolo nás mohutné hasičské auto, navlas rovnaké, aké som dovtedy videl len v amerických filmoch. Vypichnem aspoň jeden film – Oheň (Backdraft) z roku 1991 s Kurtom Russelom v hlavnej úlohe. Všetko bolo iné, netradičné európskym zvyklostiam.
Mojej spoločníčke Susan sa usadil na tvári úsmev. Určite bola spokojná a hrdá na svoje mesto, keď už letmý pohľad na mňa prezrádzal, že si cestu a pohľad na ulice vychutnávam plnými dúškami. Priznám sa, v období mojej prvej cesty do USA som nemal ani dvadsať či tridsať rokov, ale viac, čiže uznávam, musel som pôsobiť zvláštnym dojmom. Moje emócie však, pravdepodobne, pôsobili skôr sympaticky, než negatívne.
Úsmevný poznatok č. 5
Nesnažte sa skrývať svoje pozitívne emócie. Sú príjemným odhalením vášho záujmu o novú krajinu a zbližujú vás s novými ľuďmi.
Peter Fritz
Fotografie: Peter Fritz, Louisville Convention & Visitors Bureau, Dreamstime