Cesty

Ako sa tam skutočne žije?

Mnohokrát sa stretávam s informáciami aká je Amerika povrchná, aký je tu život náročný, akí ľudia tam žijú, akí sú obézni a hlúpi. Niektorí priatelia a aj neznámi ľudia sa ma spytujú, prečo píšem práve o tejto krajine. Vždy sa snažím vysvetliť, že preto, lebo som ju niekoľkokrát navštívil a našiel som v nej množstvo zaujímavých podnetov. Rovnako ako ich oni nachádzajú počas návštev v ázijských krajinách či prímorských letoviskách Karibiku a Európy.

Možno nemám dostatočnú predstavu o tom, ako sa tam skutočne žije, lebo som v tejto krajine nikdy dlhodobo neprebýval, ale počas mojich ciest som sa snažil veľmi pozorne všímať niektoré aspekty života, ktoré nás často trápia aj doma, a rovnako som spoznal mnohých ľudí, ktorých som kládol rôzne otázky. A nebolo to na tému zahraničná politika USA, ani svet úspešných ľudí či filmových hviezd. Myslím si, že ten je podobný životnému štýlu všade na svete. Ja som sa upriamil na všedný život a sledoval som správanie obyčajných ľudí, ktorí musia rovnako ako u nás pracovať, aby sa dokázali uživiť a viesť každodenný život.

Všímal som si, že ľudia, ktorých stretávate na ulici majú jeden veľký zlozvyk, zvyknú sa usmievať a keď sa im prihovoríte, tak vám ochotne odpovedajú. Keď navštívite bežný obchod s potravinami, tak vás pani predavačka neuháňa pri pokladni a nenakopí vám tovar, za ktorý ste zaplatili svojimi peniazmi, na nedefinovanú kopu ako nepotrebné odpadky a nečaká kedy vypadnete. Zdá sa mi, že filozofia predaja u nás je založená len tom, aby ste urobili predajni obrat, rýchlo vybavili platbu a viac už nikoho nič nezaujíma. Len aby ste zaplatili a vypadli.


Tu som sa stretol s tým, že namiesto pohonu na zákazníka sa konal iný rituál. Pokladníčka vám naložila všetok tovar do papierovej tašky a podala vám nákup. Ak sa stalo, že som si kupoval veľkú fľašu minerálky, ktorá nemala žiadny úchyt, tak mi na ňu ochotná pani pokladníčka nalepila uško, aby som si ju vedel pohodlne odniesť. To isté sa mi stalo v malej predajni, kde mi tovar predavač tak isto nablokoval a uložil do tašky. Keď som sa ho spýtal, prečo to robí, tak sa na mňa pozeral ako by som prišiel z Marsu a nie z demokratickej krajiny, kde sa každý deň hovorí o ideáloch dobrej spoločnosti. Odpovedal, že to je predsa prirodzené. Sú to služby zákazníkovi a akýsi prejav úcty.

Keď som zas šiel do predajne s hodinkami, tak sa ma ujal predavač – asistent predaja, ktorý tu bol skutočne asistentom. Mám pocit, že u nás sa pozícia predavača len premenovala na asistenta, ale podstata zostala rovnaká ako kedysi. V mojom prípade sa mi snažil asistent poradiť a ukázal mi rôzne druhy hodiniek. Keď som mu povedal, že ešte sa prejdem po nákupnom centre a rozmyslím si to, tak namiesto nevrlej tváre, že sa predaj neuskutočnil, mi podal vizitku a požiadal ma, že ak sa rozhodnem pre nákup v ich predajni, tak sa mám obrátiť na neho. Po chvíli som sa skutočne do predajne vrátil a hodinky som si u neho kúpil. Podobne to bolo aj v predajni Apple, kde sa prejdete pri vitrínach s vystavenými modelmi iPhonov a ak si vyberiete, tak sa od vitríny nemusíte ani pohnúť. Vyberiete si model a poviete predajcovi, že ktorý model chcete. Aj keď bolo v predajni množstvo ľudí, všetko prebehlo bez zbytočného naťahovania. Predajca odbehol a o chvíľu sa vrátil s taškou, v ktorej bol zabalený nový model. Okrem to si priniesol so sebou terminál a rovno sme uskutočnili platbu. Bez chodenia k pokladni. Jednoduché a rýchle.


Prístup k ľuďom tu funguje akosi inak. Nikto sa na vás nemračí a neochota je tu skôr zriedkavosťou. Keď som bol na pošte posielať množstvo veľkých zásielok s magazínmi, tak sa mi pani za prepážkou naozaj venovala, spýtala sa, poradila a za mnou sa pritom začal rozrastať slušný rad. Nikto z čakajúcich sa nesťažoval ani neprejavoval nervozitu, že nejaký cudzinec si dovolil zdržiavať ich – domácich. Keď som vychádzal z pošty, tak oproti mne sa vynoril Afroameričan v policajnej uniforme, chlapík, ktorý svojou rozložitou postavou vzbudzoval rešpekt. Namiesto arogantného výrazu v tvári a signálom tela – „som dôležitý a viem o tom“, ako sa často s podobnou situáciou stretávame u nás, sa na mňa usmial a poprial mi dobrý deň.

Som si vedomý, že sú to len zlomky každodenných situácií, ale prinútia vás zamyslieť sa. Sú to len obyčajné veci, ktoré by mali fungovať aj u nás, ale zdá sa, že stále ešte nefungujú. Áno, aj tu sa na uliciach nachádzajú nešťastní ľudia, bezdomovci, ktorých je v južnej Kalifornii veľa, keďže táto časť „štátov“ ponúka prijateľné poveternostné podmienky, je tu predsa len teplejšie aj počas zimných mesiacov. Rovnako tu evidujeme zločinnosť a množstvo problémov, ale aj napriek týmto negatívnym javom sa ľudia snažia byť k sebe o čosi bližšie.


Na Hollywood Boulevard som sa stretol s mladým čiernym predavačom minerálok, ktorý prišiel do Ameriky z niektorej africkej krajiny, lebo v LA žil jeho bratanec. Keď som sa ho spýtal, ako sa mu žije, tak povedal, že oveľa lepšie ako doma, kde mu chýbal pocit bezpečia.  A to žil v jednej z tých najmenej vychytených štvrtí Los Angeles. Podobe sa vyjadril čierny šofér taxíku v Louisville v Kentucky, ktorý bol so životom v najväčšom meste tohto štátu spokojný. Na otázku prečo odpovedali rovnako. Keď niečo robia, tak si dokážu zarobiť na živobytie. A obaja pritom pochádzali z najnižších sociálnych skupín.

Keď som sa domácich spytoval na spôsob života, tak mi mnohí odpovedali, že na prvom mieste je ich rodina, potom ulica, v ktorej žijú, potom štvrť, mesto a na konci tohto reťazca sa nachádzal štát – krajina. Vždy sa snažia riešiť problémy a zlepšovať podmienky miesta a mesta, v ktorom žijú. U nás akoby to platilo naopak. Radi sa staráme o dianie v iných krajinách, potom o „veľkú“ politiku a až potom o miesto, kde žijeme.


V Amerike som sa zoznámil s priateľmi, ktorí mali cez šesťdesiat rokov. Po skončení aktívnej pracovnej činnosti nezostali nepovšimnutí a ich služby si zamestnávatelia cenili natoľko, že dostali ponuku pracovať ďalej. Buď u nich alebo dostali šancu od štátnych organizácií. U nás sa mi zdá, že zrelý vek alebo staroba sú záťažou spoločnosti. Ak máte cez päťdesiat, tak váš životopis je často vaším nepriateľom, lebo mladí personalisti, naučení nezmyselné poučky o aktívnom veku, sa na vás ani nepozrú a medzi prvými vyhadzujú do koša životopisy uchádzačov starších ako 40 rokov. Vo vyspelých krajinách, nie len v Amerike, si zrelý vek ľudia vážia a zamestnávatelia často oceňujú práve ich skúsenosti.

Zaujímavé je, že v tejto časti sveta sa cení aj duševná práca a hodnoty, ktoré prináša. Duševné vlastníctvo tu má rovnakú cenu, ako pracovný výkon manažéra či majiteľa firmy alebo manuálne pracujúceho. Ak niečo vytvoríte a je to dobré, tak sa tým môžete naplno živiť. Či pracujete ako novinár, fotograf, choreograf, výtvarný umelec či sa pohybujete v inej sfére umenia. A dobrý nápad sa cení – nikto vám ho neukradne.


Dôvodom, prečo som si vybral tému Amerika a cestovanie do tejto krajiny je práve o tom, že keď už túto krajinu navštívim, tak sa snažím porovnávať a sledovať bežné situácie v tomto kúte sveta. Počas mojich ciest sa nesnažím hľadať negatíva a vynášať rozsudky nad samotným štátom a jeho internou a medzinárodnou politikou. Neupriamujem pozornosť na obéznych ľudí, hlupákov a zlo. Kto sa snaží hľadať len negatíva, ten ich určite nájde. A všade, aj vo svojom okolí a pritom nemusí prekročiť ani hranice svojho mesta či obce. Ja sa snažím všímať si pozitívne stránky a sledovať život okolo seba. Aj o tom je moje cestovanie do tejto krajiny.

Peter Fritz
Fotografie: Peter Fritz, Vitalyedush | Dreamstime.com, Tea | Dreamstime.com