Aj v okolí LA je čo objavovať | American Travelista

Cestovať do Los Angeles bolo pre mňa vždy oslavou, akýmsi rituálom, ktorý mi umožnil ponoriť sa do úplne iného sveta. Do sveta, kde sa o vás zaujímajú úplne cudzí ľudia, spýtajú sa vás ako sa máte, usmejú sa na vás, a keď treba, tak aj pomôžu. Môj posledný výlet do LA som si však spestril zaujímavou cestou na miesto, ktoré ma opäť priviedlo na skvelé myšlienky a ponúklo mi množstvo nečakaných zážitkov.

Takmer 42 míľ (68 kilometrov) delí Los Angeles od Prezidentskej knižnice a múzea Ronalda Reagana. Ten bol v poradí 40. prezidentom Spojených štátov amerických a okrem iného sa spoločne so svojím „nepriateľským priateľom“ z Ruska Michailom Gorbačovom zaslúžil o pád železnej opony v Európe. Rozhodnutie navštíviť jeho múzeum prišlo ako ľahký vánok, ktorý sa pohrával vejárovitými listami paliem pri bazéne hotela Hollywood. Hovoril som o tejto možnosti so svojimi spolucestovateľmi už dlhšie, ale priznám sa, že sa mi veľmi nechcelo. Nakoniec som sa nechal presvedčiť a dnes neľutujem.

Vyjadrovať sa na adresu amerických diaľnic by bolo zbytočné, lebo by som si spomenul na naše úzke chodníčky a nešťastný pokus o trojprúdovú diaľnicu do Bratislavy. Bol to jednoducho ideál bez akýchkoľvek problémov, čo mi spoločne s priateľmi umožňovalo sledovať okolitú krajinu ubiehajúcu na ceste po North Hollywood Freeway a neskôr na Interstate smerom na Sacramento. Po chvíli nás informačné tabule naviedli do neskutočne čarovnej krajiny na Madera Road, priamo do údolia Simi Valley. Nachádza sa tam mestečko s rovnakým názvom, ktoré obsadilo piate miesto v hodnotení „najšťastnejších“ miest v USA a siedme miesto v rámci USA v tabuľke najbezpečnejších miest nad stotisíc obyvateľov. Okrem hodnotení však zaujme aj krásnym upraveným okolím. Príjemné ulice sa začali skrúcať určeným smerom do vrchov. Na jednom z nich tróni Prezidentská knižnica a múzeum Ronalda Reagana.

Keď 4. novembra 1991 Prezidentská knižnica s múzeom Ronalda Reagana odštartovala svoju činnosť, patrila k najväčším prezidentským knižniciam v USA. Jej priestory sa rozprestierali na ploche 14 200 m². V októbri 2005 pribudlo nové krídlo – pavilón Air Force One s rozlohou 8 400 m², čím sa jej rekordná rozloha ešte väčšmi potvrdila. Pre zaujímavosť však dopĺňam informáciu, že najväčšou prezidentskou knižnicou z hľadiska množstva materiálov (dokumentov, artefaktov, fotografií, kníh) je Prezidentská knižnica Williama J. Clintona.

Pribúdajúce stúpanie nasvedčovalo tomu, že sa blíži koniec cesty, kde na nás čakal zaujímavý zážitok. Keď sme sa približovali k parkovisku, po oboch stranách cesty sa na stožiaroch nachádzali reklamné nosiče s podobizňami všetkých amerických prezidentov. Upravené okolie dotvorené rôznymi drevinami a stromami priam vyzývalo k návšteve. Odstavili sme auto na parkovisku a vydali sa chodníkom k hlavnej budove. Pred vstupom stála socha samotného 40. prezidenta USA. Odtiaľ sa vchádzalo do priestrannej haly, kde sme si rovno kúpili klubové členstvo, ktoré nás oprávňovalo k vstupu bez čakania, a potom nám už nič nestálo v prehliadke veľkolepého objektu.

Prvé kroky viedli do chodby, kde sa v jednej časti nachádzali sochy oboch manželov. Spravili sme niekoľko záberov a ponorili sa do sveta fotografií, artefaktov, písomností a rozličných predmetov, prezreli si niekoľko šotov z rôznych období života Ronalda Reagana – či z jeho detských rokov, štúdia na univerzite a prvých politických krokov, pôsobenia v pozícii guvernéra alebo, samozrejme, aj z jeho prezidentských čias. Veľmi zaujímavá bola vitrína, v ktorej sa nachádzalo oblečenie. Našu pozornosť upútalo najmä rozstrihané sako s dierou po guľke. Ronald Reagan ho mal oblečené počas atentátu vo Washingtone 30. marca 1981, keď bol prezidentom len 69 dní. Zastreliť sa ho vtedy pokúsil John Hinckley, no našťastie sa Reaganovi aj napriek vážnemu poraneniu pľúcneho laloka podarilo rýchlo uzdraviť.

Ďalším, oveľa príjemnejším bonbónikom bola prehliadka repliky oválnej pracovne z Bieleho domu, alebo ďalších exponátov z doby, keď na čele USA stál bývalý hollywoodsky herec. Videli sme napríklad rukou písaný denník, darčeky z rozličných ciest či šaty prvej dámy, o ktorých sa počas Reaganovho vládnutia toľko diskutovalo. Manželia mali svojich obdivovateľov, ale aj odporcov, ktorí Ronaldovi Reaganovi vyčítali svojský prístup k politike i prílišnú rozhadzovačnosť jeho manželky Nancy. To všetko je však už len história a dnes sa na obdobie Reaganovcov v Bielom dome spomína oveľa zhovievavejšie. Negatívne reakcie časom vybledli, nahradili ich tie príjemnejšie.

Vstup do pristavaného obrovského hangáru, v ktorom majú svoje miesto Air Force One, prezidentský vrtuľník či automobily a motocykle z prezidentskej kolóny, osviežil prehliadku a vybičoval našu predstavivosť na najvyššiu možnú mieru. Do lietadla bolo možné vojsť a detailne si pozrieť vybavenie vtedajšieho najsledovanejšieho dopravného lietadla sveta. Prechádzka po palube – od prezidentskej sekcie, pracovne, spálne až po priestor pre novinárov – nebola dlhá, ale o to vzrušujúcejšia. Škoda, že v útrobách lietadla sa nemôže fotografovať. Dokonalou náplasťou však boli exteriéry hangára s úžasným výhľadom na okolitú krajinu, ktorý umožňovala obrovská sklená stena. Zrak pohládzali vzdialené vrchy bez výraznejšej vegetácie, hory v pozadí strácajúce sa v modrastom opare či roztrúsené ranče v diaľke.

Ďalšia časť prehliadky viedla do priestorov venovaných obdobiu studenej vojny, počas ktorej sa dve svetové mocnosti snažili dokázať svoju silu a vplyv. Jej výsledkom bol pád komunizmu, proti ktorému Reagan už od mladosti bojoval. V prezidentskom kresle sa mu nakoniec podarilo dospieť k výsledku, s ktorým sa bude jeho politika večne spájať – k dohode so sovietskym prezidentom Michailom Gorbačovom a následnému rozpadu socialistického bloku. Ako pamiatka na toto obdobie v interiéri múzea dominujú sochy oboch štátnikov počas rozhovoru. V záhradách múzea sa zasa nachádza časť Berlínskeho múru.

Záver prehliadky patril drobným nákupom v oficiálnom obchodíku, ktorý ponúkal rôzne suveníry, knihy či predmety spájajúce sa Ronaldom Reaganom a jeho manželkou. Peňaženka zaznamenala výrazné trhliny. Jednoducho, nedalo sa odolať.

Nakoniec sme sa zastavili pri hrobe, v ktorom snívajú večný sen obaja manželia. Bolo to silné vyvrcholenie, ktoré vo mne zachovalo zvláštny pocit. Priznám sa, že Reagana som dlho vnímal len ako „toho herca“ v prezidentskom úrade. Aspoň tak som to spolu so spolužiakmi chápal, keď sme spoločne drali nohavice v školských laviciach. Vtedy nám učitelia či médiá podsúvali obraz akéhosi herca z kovbojok, ktorý sa stal prezidentom USA. Po 36 rokoch som stál pri jeho hrobe a vnímal silu a odkaz tejto osobnosti, ktorá odpočívala so svojou manželkou v tieni starých stromov, na vrchole kopca s neskutočným výhľadom.

Ak sa niekedy dostanete do Los Angeles a budete mať čo i len trochu času, vyberte sa na toto miesto.